lentilka

Už nevládzem..myslela som si, že zvládnem všetko, no niesom tak silná ako som si myslela....aj ja som len človek, aj ja cítim tak ako všetci ostatní...no cítim sa ako handra, s ktorou ľudia ktorích mám najradčej poutierajú tú najšpinavšiu zem. Na mareka kašlem...má len hrubé reči a skutek utek. Erik má pravdepodobne novú cundru. Áno zase, no dúfam, že ak je to nedajbože pravda, že budem mať silu povedať mu, že nevládzem a že mám už toho dosť. Foter ma každý deň pošle do****. Aj teraz, len preto že som sa opýtala, kto bude ráno karovať. Mám nový objav... no je o rok a pol mladší. Och ako ja veľmu túžim po objatí, bozkoch a aby mi niekto povedal, ako veľmi mu na mne záleží, aby som bola šťastná, ako miluje môj smiech, ako som pre neho jediná, že deň bezomňa si nevie predstaviť, že miluje moje pery, moje telo, môj hlas, moju šialenú povahu, aký je rád že ma má a že by ma za svet nedal, lebo som pre neho všetko. Ked poviem Erikovi: "Povedz mi niečo pekné zlatko." Odpovie len :" Milujem ťa" a ked poviem, že chcem aby mi povedal viac tak len odvrkne, že to hovorí za všetko. Áno ja to viem, ale on to milujem ťa už nehovorí zo srdca ale zo zvyku. Vlastne celý náš vzťah je zo zvyku. Občas cítim ako ho milujem a že aj on miluje mňa...ale občas uvažujem či mi to všetko stojí za to trápenie. A v poslednom čase premýšlam viac ako cítim. Vždy som tušila správne, že má nejakú čupku a mám strach, že aj teraz tuším správne. Nemám silu povedať nie a dosť. Mám chuť zbaliť kufre, zobrať mačku a odísť preč, aspoň 200 kilometrov a vyvetrať si hlavu. Jediné čo ma teší, je moja mačka. Len ona mi je verná a cítim aj ked ma bije a hryzie, že ma má rada a ja ju ľúbim. Chcem sa rozhodnúť a konečne žiť dôstojne. Nie ponižovaním ako teraz. nech príde už ten správny čas prosím...